reklama

Letný zážitok na Zbojníčke

Aromatický zážitok pri pobyte na Zbojníckej chate.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Článok asi najznámejšieho slovenského cestovateľa Pala Barabáša ma primäl k tomu, aby som sa podelil so zážitkom z minulého leta.
Pred asi pätnástimi rokmi som s mojim otcom absolvoval neuveriteľný týždeň vo Vysokých Tatrách. Otec musel služobne navštíviť všetky vysokohorské chaty a chcel mať so sebou parťáka. Celé to bolo pre mňa veľmi dobre načasované, nakoľko som mal čerstvých 18 a starosti so školou som v to leto nemal absolútne žiadne.

Tento rok si otec chcel oprášiť spomienky a začal vo februári organizovať výpravu do Tatier. Opäť mala táto výprava istú symboliku, nakoľko moja sestra mala v tom termíne byť čerstvo spromovaná a navyše mala promovať so svojim snúbencom.
Akcia sa organizovala pozvolne a nakoniec sme sa do hôr vydali v početnej skupine 10 ľudí.
Absolvovali sme cestu do Vysokých Tatier autami, v Smokovci sme zaparkovali a vydali sa na túru.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvú noc sme spali na Teryho chate, odkiaľ sme sa cez Priečne sedlo na druhý deň vybrali na Zbojnícku chatu.

Celá táto výprava si zrejme zaslúži jeden samostatný článok, ak nie rovno seriál a keď mi na to ostane čas, tak sa s týmito zážitkami rád podelím.

Na druhý deň bol plánovaný bivak na Zbojníckej chate. Dorazili sme cca o 17.oo, plný adrenalínu po zostupe z Priečneho sedla a objednali sme si standardný prostriedok na doplnenie tekutín po športovom výkone. Pivo.
Pivo malo po chvíli blahodárne účinky, ale biológiu človek neoklame. Začalo ma ťahať do častí chaty (v prípade Zbojníčky mimo chaty), kde sa robí štandardná biologická údržba a uľavuje sa biologickým potrebám.
Musím podotknúť, že nie som žiadna citlivka a navyše som alergik, takže nejaký strach z pachových zážitkov som nemal. To som však netušil, čo ma čaká na latrínach.
Po príchode na inkriminované miesto zom si znenazdania spomenul na vtip o ženskej, ktorá si cez inzerát hľadá známosť, podmienkou je BEZ ČUCHU.
Sadol som si na dieru v drevenej doske s "krásnym" výhľadom na tatranskú flóru pod ňnou a začal som rýchlo a prerušovane dýchať a z očí sa mi začali hrnúť slzy. Ten smrad bol očividne neznesiteľný.
Keďže bolo relatívne vetristé počasie, po príchode k našej vrcholovej skupine na mne pachové stopy neostali, respektíve neboli citeľné pre ostatných členov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po zrelaxovaní sa a výbornej večeri sme ešte ostali v jedálni, preberali sme alternatívy následujúceho dňa a popíjali čo bufet dal. Po dokonalom unavení sa sme vyšli do vrchnej časti chaty, kde sme mali už pred výpravou zabezpečené ubytovanie, prezliekli sa do nočných habitov, zliezli dole na bazálnu hygienu, nastavili budíky na 6.oo a zaľahli.

Druhý deň ráno nás o 5.3o ohlušujúcim revom zobudil vrtuľník. Všetci ubytovaní sme vyskočili ako povestný čertík z krabičky a nahrnuli sme sa k oknu, aby sme videli, čo sa stalo. Okno nebolo vhodne orientované, tak sme sa vyhrnuli na plochu pred chatou a dali sme sa do zisťovania, čo sa to deje.
Vrtuľník doniesol proviant .. Ehm ... 13 sudov piva. Jemne ich zložil asi 5 metrov od steny chaty, chatár spolu so svojimi pomocníkmi sudy vygúľali zo siete a vrtuľník odletel.
Celé rozospaté osadenstvo sa vrátilo na svoje ležoviská a snažilo sa vrátiť do pôvodného stavu. Akonáhle sa to začalo dariť, vrtuľník sa vrátil. 14 minút slastného odpočinku bolo v sekunde preč. Vybalili sa kamery a fotoaparáty a išlo sa pred chatu. Tentokrát priniesli palivové drevo. Vyložili a odleteli.
Celé osadenstvo chaty sa za vzrušenej debaty o tom, kto čo nafilmoval a nafotil vracalo do pelechov. Nie na dlho. O ďalších 14 minút bol vrtuľník späť. Priniesol ďalšie sudy s pivom. Kamarát, stavebný inžinier, to komentoval asi týmto spôsobom:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"To nemohli priniesť všetkých 26 sudov naraz?"

Až keď sme do tejto otázky zapojili trošku matematiky, došli sme k dôvodu. 13 sudov piva vážilo podľa našich odhadov cca 1 tonu.

Po tomto zážitku mi už nedalo a spýtal som sa jedného zo sudygúľajúcich chlapov o čo ide a koľkokrát sa ešte vrtuľník vráti. Prezradil mi, že Letecká Záchranná Služba má povinné cvičenie na presnosť výsadku a ešte sa asi sedemkrát vrátia. Tak to mi nedalo vrátiť sa na pelech a počkal som ďalší prílet. Impozantné. Pri čakaní na ten následujúci som pocítil ranné pochody v dutine brušnej a rýchlym a presvedčivým krokom som sa vybral k sociálnym ... ehm ... k latrínam. Posadil som sa a v diaľke som začul hukot vrtuľníka, zdvíhal sa mierny vánok, ktorý mi ovieval odhalenú zadnú časť tela. Začal som šípiť nepríjemnosť.
Keď sa vrtuľník priblížil na výsadok, ten vánok sa zmenil na dosť velký uragán a hnal vzduch cez otvor v drevenej doske smerom do kadibúdky. Mikina aj s trickom mi plápolali na chrbte, ako zástavky na vrcholoch Himalájí a mňa oči štípali tak prudko, že som svoju činnosť obmedzil na veľmi riskantné minimum a vyletel som (respektíve ma vyfúklo) z latríny.
Vrtuľník práve odlietal. Vedel som, že do ďalšieho príletu maám 14 minút, tak som vybehol do nočnej časti chaty po zubnú kefku a uterák. Akonáhle som vybehol hore schodmi a snažil sa postaviť (čo mi pri mojej výške 205cm a svetlej výške ležoviska na Zbojníčke išlo dosť ťažko), dostal som do ksichtu nepríjemnú otázku od niektorého z členov nášho vrcholového družstva:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"To si sa posr*l, či čo?"

Vyhnali ma vyvertať sa do ranného exteriéru chaty a na ležovisko som mal prístup až po tom, čo sa všetci pobalili a absolvovali základnú rannú hygienu.

Takže milý Palo, máš pravdu. Už ani tie h***á nie sú čo bývali

Martin Struhár

Martin Struhár

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Snažím sa na svet pozerať optikou, mierne posunutou smerom k inému vnímanu sveta. Zoznam autorových rubrík:  TuristickéGolfSúkromnéGastronómiaNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu